Deti majú v sebe potenciál meniť svet. Potrebujú k tomu správne usmernenie a motiváciu. Ako z malého horčičného zrnka vyrastie strom, v ktorom môžu hniezdiť vtáky, aj malé deti môžu vyrásť na silné osobnosti, ktoré sú posilou i usmernením pre rovesníkov. Chceme deťom pomôcť, aby sa zakorenili vo svojej viere, aby sa viera stala prirodzenou súčasťou ich života, aby boli osobnosťami s vedomím, že nikdy nie sú samé – že Boh je s nimi.

Takto chceme dosiahnuť, aby kritériami pre životný štýl detí bolo spoločné dobro, ľudská dôstojnosť a solidarita a aby dokázali stáť za svojimi názormi aj v prípade, keby museli kráčať proti prúdu a aby takto pevne zakorenené dokázali ukazovať cestu aj svojím kamarátom, rovesníkom v škole a v obci.

"Zpívám rád a je to na mně doufám znát..." spieva Karel Got v jednej zo svojich piesní. Aj my v našom kostole spievame radi. Naše spievanie má byť modlitbou, spievame na sv. omšiach, aby sme oslávili Boha, poukázali na jeho veľkú lásku k nám. A veľmi nás to teší a baví.

"Zpívám rád, že chtěl bych trochu štěstí dát..." pokračuje pieseň. Prichádzame a spievame aj pre ľudí. Sme súčasťou jednej veľkej farskej rodiny a máme veľkú úlohu - jeden druhého viesť k Otcovi. A to je to šťastie - vedieť, že sme Božími deťmi, uvedomovať si, že naše životy žijeme v Božej prítomnosti a že sme milovaní. Slovami piesní a ich melódiami sa chceme dotknúť ľudí, pretože vhodnou piesňou môžeme zopakovať, čo nám vraví Boh: "Neboj sa, ... ty si môj." (Porov. Ž 43, 1)

Začínali sme placho. Najskôr jedna speváčka s gitarou, okolo nej zopár malých i veľkých, potom sa pridali ďalší, až sme si povedali, urobme to najlepšie, ako budeme vedieť. Dnes sa tešíme zo zboru zladených sŕdc. A sme za to Bohu vďační. 

Spoločenstvo rodiny a náručie mamy a otca je prvým miestom v živote človeka, odkiaľ bezpečne nazerá na svet, spoznáva svet, ľudí, obyčaje, formuje postoje, vytvára hodnoty... Je to tak a vždy to tak bude. Ľudia v našej farnosti i v našej obci sú tiež svedkami takéhoto ľudského rastu a dozrievania. Mnoho detí a mladých ľudí je súčasťou nášho farského spoločenstva a, navyše, sú v ňom aktívni – prichádzajú na bohoslužby, spievajú, miništrujú, hrajú divadlo, starší sú animátormi v aktivitách pre mladších, v lete sa hrajú v tábore,... Ale prečo je to tak? Kde dieťa alebo mladý človek vezme inšpiráciu a vôľu prísť, byť súčasťou spoločenstva Cirkvi a prípadne slúžiť ostatným? 

Verím, že impulzov môže byť viac. No verím aj v to, že dobrý príklad je neodškriepiteľný. Vraví sa, „Aká matka, taká Katka“ alebo „Aký otec, taký syn“. A tých mám a otcov tu, našťastie, máme. Či ich je dosť, neviem, ale tí, ktorí tu sú, sú živnou pôdou pre mladé rastlinky, z ktorých, ako dúfame, raz budú pevné stromy a „v ich tôni budú hniezdiť nebeské vtáky“ (pozri Sväté písmo Mk 4, 31-32).

My sme sa rozhodli pridať sa k mnohým, ktorí slávia Deň rodiny a vyzdvihujú tak dôležitosť tejto nenahraditeľnej ľudskej inštitúcie. Dňom rodiny sme nazvali jeden z voľných dní (8. máj), pozvali mnohé rodiny a pripravili sme program pre jej všetkých členov. Začali sme sv. omšou, v ktorej sme chceli Bohu ďakovať za naše rodiny. V ďalšej časti programu sme ponúkli zábavné hry a aktivity, ktoré poukázali na to, aký dôležitý je každý člen rodiny a aká dôležitá je súdržnosť v rodine. A tak sme sa hrali: strieľali na cieľ, pribíjali klince, navliekali koráliky, triedili ponožky, skladali stavebnicu, netradične sa lyžovali, ... V čase obeda sme opekali, neskôr deti hľadali poklad a dospeláci oddychovali pri kávičke a koláčikoch. A to všetko v nádhernej jarnej prírode na poľovníckej chate v háji za dedinou a za krásneho slnečného dňa.

Prvé stretko na fare bolo záhradníckym kurzom o tom, ako zasadiť zrniečko a starať sa oň. Inými slovami – predstavili sme si projekt z Horčičného zrnka strom, nakukli sme do evanjelia, kde Pán Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k najmenšiemu semienku, z ktorého vyrastie veľký strom a môžu na ňom hniezdiť nebeské vtáky.

Naším štartom bola spomienka na zomrelých v našej farnosti. Začali sme tým, že sme sa stretli na fare – prišli veľkí i malí. Pripraviť sa na sadenie pre nás znamenalo obzrieť sa okolo seba a zistiť, že tu nie sme sami. Nie sme tu sami, lebo je s nami Boh. Nie sme tu sami, lebo sú okolo nás naši blížni. Pripraviť sa na sadenie znamená aj uvedomiť si potrebu vzájomnej blízkosti či pomoci. Navyše, kalendár nám pripomenul, že sa blíži čas spomienky na našich zomrelých bratov a sestry. Pre nás to znamenalo spomenúť si na zomrelých a na ich hroby pripraviť svietnik.

Boli to obyčajné sklené poháre, z ktorých sme pomocou štetcov a farieb vyčarili svietniky s motívom srdca alebo kríža. V deň slávnosti Všetkých svätých sme sa stretli v kostole a v spoločnej procesii sme svietniky priniesli na cintorín. Po modlitbe sme sa rozišli na všetky strany a hľadali sme hroby, na ktoré si ľudia nespomenuli alebo ku ktorým ich blížni nemohli prísť. Svietniky sme na ne položili a zažali sme malý plamienok - nádej pre všetkých.

Tak sme urobili jamku, vložili semienko, zaliali a jemne prikryli zemou.