PONDELOK
Boli sme povolaní do Ružomberka, aby sme ťažko pracovali na panskom pre ružomberského zemepána. No my sme sa vzbúrili. Utvorili sme zbojnícke družiny a vydali sa do hôr. Tam na nás čakali skúsení zbojníci, spomedzi ktorých si družiny zvolili svojich kapitánov. Každá družina si potom vymyslela svoj názov, pokrik a miesto zhromaždenia. Večer sme radostne oslavovali získanú slobodu. No vtom sme objavili ultimátum, ktoré nám poslal náš zemepán. Mali sme päť dní na to, aby sme mu doručili päť stovák dukátov ako výkupné za nás.
UTOROK
Aby sme dokázali nazbierať dukáty, vydali sme sa po stopách slávneho zbojníka Jánošíka. Na vrchu Sidorovo sme našli uloženú jeho výzbroj: sekerku, opasok, klobúk a pištoľku; a k tomu truhličku plnú dukátov. Po návrate z výpravy sme si vyrábali zbojnícke košele. Večer každý zbojník absolvoval parašutistický výcvik.
STREDA
Aby sme mohli zbíjať ako správni zbojníci, potrebovali sme zbojnícky výcvik. Najprv sme trénovali spoluprácu v družine. Naši kapitáni nás ďalej učili skrývať sa v teréne, hľadať skryté veci, hádzať na cieľ a preliezať prekážky. Potom nás čakal nácvik skutočného zboja. Každá družina dostala ako odmenu za svoj výkon jeden predmet z Jánošíkovej výzbroje. Poobede sme trénovali skrývanie sa v korunách stromov v neďalekom lanovom centre.
ŠTVRTOK
Ráno našich kapitánov postihla strašná choroba. Museli sme ich priviesť k našej liečiteľke, ktorá pre nich mala liek. Kapitáni nám potom prezradili, že vypátrali cestu, po ktorej pôjde oravský zemepán. Nachystali sme na tej ceste pascu a ozbíjali zemepána aj s jeho sluhom a strážcami. Konečne sa nám podarilo získať päťsto dukátov.
PIATOK
Vydali sme sa do Vlkolínca za ružomberským zemepánom, aby sme sa vykúpili. Na ceste sme stretli kňaza, ktorý zbieral peniaze pre siroty. Povedal nám, že oravský zemepán mu ich mal priniesť, no ozbíjali ho zbojníci. Zahanbili sme sa, keď sme si uvedomili, že sme to boli my. Kňaz nás potom požiadal o päťdesiat dukátov. Radili sme sa dlho, či mu máme pomôcť, alebo máme myslieť na seba a dukátmi sa vykúpiť. Rozhodli sme sa dať mu dukáty. Kňaz nám vtedy prezradil, že je v skutočnosti ružomberský zemepán a chcel nás vyskúšať, lebo on nepotreboval naše dukáty, ale dobrých poddaných, ktorí majú dobré srdce. Prijal nás späť a dal nám slobodu. Sľúbili sme, že už viac nebudeme brať iným ľuďom. Zemepán nás potom poveril spísaním vlkolínskych zaujímavostí. Na večernej slávnosti každý z nás dostal dekrét o prepustení z nevoľníctva a na pamiatku jeden dukát.